Smutná správa zo Zemianskych Kostolian. Zomrel šľachtic, ktorého si tu všetci vážili

"Dnes som so smútkom v srdci prijala správu o úmrtí člena rodu Kosztolányi a dovolím si povedať, že aj môjho osobného priateľa, ktorý so záujmom sledoval a aj sa zúčastňoval života v našej obci, doktora Karola Kosztolányiho, vo veku nedožitých 100 rokov. Zdravie a únava organizmu mu však nedovolila tešiť sa zo svojich okrúhlych narodenín, ktoré by bol oslávil 10. 10. 2026 a dňa 15. 6. 2026 odišiel z kruhu svojej rodiny," zverejnila starostka obce Jana Školíková smutný status na sociálnej sieti. 

Karol Kosztolányi sa narodil v roku 1926 v šľachtickej rodine v Nemeskostolányi, čo sú dnešné Zemianske Kostoľany. "Táto rodina, ktorej pôvod siaha až do roku 1265, dala národu mnoho statočných vojakov, generálov, ktorí bojovali proti Turkom, plukovníkov vrátane jeho starého otca. Pýši sa aj významnými osobnosťami, ako je renomovaný maďarský básnik Dezső Kosztolányi," píše obec Zemianske Kostoľany na svojej stránke. 

Detstvo Karola Kosztolányiho v Budapešti bolo ponorené do temného obdobia povojnového Maďarska. Vyrastal s ušľachtilými hodnotami skautingu, ktoré ho nikdy neopustili. "Ako tínedžer sa zúčastnil záverečnej fázy druhej svetovej vojny až do svojho zajatia sovietskou armádou. Po vojne študoval chemické inžinierstvo. Po ukončení štúdia pracoval v maďarskom železničnom riadiacom laboratóriu," informuje ďalej obec.

V roku 1952 ho zatkla komunistická politická polícia a odsúdila na doživotie za sprisahanie proti komunistickému režimu. Napriek nebezpečenstvu aj vo väzbe zorganizoval v roku 1954 tajnú vianočnú omšu. Jeho brat Jozef, vedúci sekcie maďarských skautov, bol tiež zatknutý a odsúdený na trest smrti obesením. Je pochovaný na parcele 301 budapeštianskeho cintorína spolu so svojimi spolubojovníkmi z odboja, všetci vo veku okolo dvadsiatich rokov.

Karol Kosztolányi sa znovu dostal na slobodu až počas maďarskej revolúcie v roku 1956. V lete 1957 sa dostal do francúzskeho Lotrinska, kde na železničnej stanici v Nancy čakali utečencov davy ľudí ochotných im pomôcť. Karol si našiel prácu v Rádiogeologickom výskumnom centre v Nancy a oženil sa so Suzanne, francúzskou učiteľkou, s ktorou mal dve dcéry. Až v roku 1986 mu osud dovolil opäť vidieť svoju milovanú vlasť, čím sa konečne splnil sen.